Najnásilnejší kontinent na svete, pokiaľ ide o počet obetí vojen za posledných sto rokov (nechcem ísť ďalej do minulosti a započítavať obete, ktoré utrpela počas náboženských vojen, a obete, ktoré Európania spôsobili národom vystaveným kolonializmu), smeruje k novej vojne, píše profesor Boaventura de Sousa Santos

Osemdesiat rokov po druhej svetovej vojne, doteraz najnásilnejšom konflikte s približne osemdesiatimi miliónmi mŕtvych, môže byť vojna, ktorá je na ceste ešte smrteľnejšia. Všetky predchádzajúce konflikty sa začali zrejme bez vážneho dôvodu a mali trvať krátko.

Na začiatku väčšina dobre situovaného obyvateľstva pokračovala v normálnom živote, nakupovala a chodila do divadla, čítala noviny, dovolenkovala a tešila sa z triviálnych rozhovorov o politike a klebetení na terasách. Keď sa vyskytol nejaký lokálny násilný konflikt, prevládalo presvedčenie, že sa vyrieši na mieste. Napríklad len veľmi málo ľudí (vrátane politikov) si myslelo, že španielska občianska vojna (1936 – 1939) a jej päťstotisíc mŕtvych bude predzvesťou širšej vojny – druhej svetovej vojny, hoci na to boli predpoklady. Aj keď vieme, že história sa neopakuje, je legitímne sa pýtať, či súčasná vojna medzi Ruskom a Ukrajinou nie je predzvesťou novej, oveľa rozsiahlejšej vojny.

Hromadia sa signály, že na obzore môže byť väčšie nebezpečenstvo. Na úrovni verejnej mienky a dominantného politického diskurzu sa prítomnosť tohto nebezpečenstva prejavuje dvoma protichodnými symptómami. Na jednej strane majú konzervatívne politické sily nielen ideologickú iniciatívu, ale aj privilegovanú recepciu v médiách. Sú polarizujúcimi nepriateľmi komplexnosti a pokojnej argumentácie, používajú mimoriadne agresívne slová a vzletne apelujú na nenávisť. Neprekáža im dvojaký meter, s ktorým komentujú konflikty a smrť (napríklad medzi mŕtvymi na Ukrajine a v Palestíne), ani pokrytectvo, keď sa odvolávajú na hodnoty, ktoré svojou praxou popierajú (odhaľujú skazenosť svojich oponentov, aby zakryli svoju vlastnú).

V tomto konzervatívnom názorovom prúde sa čoraz viac miešajú pravicové a krajne pravicové postoje a najväčšiu dynamiku (tolerovanú agresivitu) majú tie druhé. Cieľom tohto zariadenia je vštepiť myšlienku nepriateľa, ktorého treba odstrániť. Eliminácia slovami predurčuje verejnú mienku na elimináciu činmi. Hoci v demokracii neexistujú vnútorní nepriatelia, iba protivníci, logika vojny sa zákerne prenáša na domnelých vnútorných nepriateľov, ktorých hlas treba najprv umlčať. V parlamentoch dominujú politickej iniciatíve konzervatívne sily, zatiaľ čo ľavicové sily, dezorientované alebo stratené v ideologických labyrintoch či nepochopiteľných volebných kalkuláciách, sa vracajú k defenzíve, ktorá je rovnako paralyzujúca ako nepochopiteľná. Tak ako v 30. rokoch 20. storočia sa fašizmus ospravedlňuje v mene demokracie, vojna sa ospravedlňuje v mene mieru.

Táto politicko–ideologická atmosféra je však signalizovaná opačným symptómom. Najpozornejší pozorovatelia či komentátori si uvedomujú strašidlo, ktoré prenasleduje Európu, a prekvapivo sa vo svojich obavách zhodujú. V poslednom čase som sa cítil stotožnený s analýzami komentátorov, ktorých som vždy uznával ako príslušníkov inej politickej rodiny, než je tá moja. Mám na mysli konzervatívnych, umiernene pravicových komentátorov. To, čo máme spoločné, je rozlišovanie medzi otázkami vojny a mieru a otázkami demokracie. V prvom prípade sa môžeme rozchádzať a v druhom zbližovať. Všetci sa zhodujeme v tom, že len posilnenie demokracie v Európe môže viesť k potlačeniu konfliktu medzi Ruskom a Ukrajinou a v ideálnom prípade k jeho mierovému riešeniu. Bez ráznej demokracie bude Európa naďalej kráčať k novej vojne a vlastnému zničeniu.

Je čas vyhnúť sa katastrofe? Rád by som povedal áno, ale nemôžem. Príznaky sú veľmi znepokojujúce. Po prvé, krajná pravica sa celosvetovo rozrastá, riadená a financovaná tými istými záujmami, ktoré sa stretávajú v Davose, aby sa postarali o svoje záležitosti. V 30. rokoch minulého storočia sa oveľa viac báli komunizmu ako fašizmu; dnes, bez komunistickej hrozby, sa boja vzbury zbedačených más a ako jedinú odpoveď navrhujú násilné, policajné a vojenské represie. Ich parlamentný hlas je hlasom krajnej pravice. Vnútorná vojna a vonkajšia vojna sú dve tváre toho istého monštra a zbrojársky priemysel profituje rovnako z oboch.

Po druhé, vojna na Ukrajine sa zdá byť obmedzenejšia, než aká je v skutočnosti. Súčasná pohroma, ktorá zúri na pláňach, kde pred osemdesiatimi rokmi zahynulo toľko tisíc nevinných (väčšinou Židov), sa veľmi podobá na sebaobviňovanie. Rusko až po Ural je rovnako európske ako Ukrajina a touto nezákonnou vojnou Rusko okrem nevinných životov, z ktorých mnohí hovoria po rusky, ničí aj infraštruktúru, ktorú samo vybudovalo, keď bolo Sovietskym zväzom. História a etnicko–kultúrna identita týchto dvoch krajín sú lepšie prepojené ako s inými krajinami, ktoré kedysi okupovali Ukrajinu a teraz ju podporujú. Ukrajina aj Rusko potrebujú oveľa viac demokracie, aby mohli ukončiť vojnu a vybudovať mier, ktorý im nerobí hanbu.

Európa je oveľa väčšia, než na akú dokážu dosiahnuť oči Bruselu. V sídle Komisie (alebo v sídle NATO, čo je to isté) dominuje logika mieru podľa Versaillskej zmluvy z roku 1919, nie logika Viedenského kongresu z roku 1815. Tá prvá ponížila porazenú mocnosť (Nemecko) a toto poníženie viedlo o dvadsať rokov neskôr k novej vojne; tá druhá ocenila porazenú mocnosť (napoleonské Francúzsko) a zaručila storočný mier v Európe. Mier, ktorý sa dnes navrhuje, je mier podľa Versaillskej zmluvy. Predpokladá úplnú porážku Ruska, presne takú, akú si Hitler predstavoval, keď v roku 1941 napadol Sovietsky zväz.

Aj za predpokladu, že sa tak stane na úrovni konvenčnej vojny, je ľahké predpovedať, že ak bude mať porazená mocnosť jadrové zbrane, nebude váhať ich použiť. Nastane jadrový holokaust. Americkí neokonzervatívci už túto eventualitu zahrnuli do svojich výpočtov, presvedčení vo svojej zaslepenosti, že sa to všetko odohrá tisícky kilometrov od ich hraníc. Amerika je prvá… a posledná. Je celkom možné, že už teraz uvažujú o novom Marshallovom pláne, tentoraz na uskladnenie atómového odpadu nahromadeného v troskách Európy.

Bez Ruska je Európa z hospodárskeho a kultúrneho hľadiska polovičná. Najväčšou ilúziou, ktorú informačná vojna za posledný rok Európanom vštepila, je, že Európa, po amputácii Ruska, bude schopná získať späť svoju integritu s transplantáciou USA. Spravodlivosť patrí USA: veľmi dobre sa starajú o svoje záujmy. História ukazuje, že upadajúce impérium sa vždy snaží ťahať za sebou svoje zóny vplyvu, aby spomalilo úpadok. Keby sa Európa vedela postarať o svoje záujmy!